|
Zaklapnem počítač a mierim z práce domov. Míňajúc Račianske mýto sa ocitám niekde na polceste. Pokračujem okolo Justíčáku, kde mám za sebou ďalšiu polovicu zvyšnej trasy. Pomaly prechádzam ďalšími a ďalšími záchytnými bodmi, míľnikmi neustále pribúdajúcich polovíc skracujúcej sa cesty. Zisťujem, že akúkoľvek dráhu možno rozdeliť na dve rovnaké časti, nachvíľu sa zastavím a uvažujem, že domov nikdy nedorazím. Keď predelím zostávajúcu vzdialenosť zakaždým na polovicu, cesta je zrazu nekonečná. Avšak v jednom momente stojím pred bytom, otočím kľúčom, prekročím prah, rozsvietim a zavriem za sebou dvere.
Zénón počas svojho života v starovekom Grécku prišiel s myšlienkou, že ľubovoľnú vzdialenosť možno deliť donekonečna skracovaním na stále menšie a menšie úseky, a teda ich prejdenie by postupne zabralo nekonečný čas. Následne generácie matematikov a fyzikov tento paradox vyvrátili s dôkazmi, že konečnú trasu trvá prejsť len konečný čas. Podstatný moment však nastal vtedy, keď som spravil krok ponad Zénónov paradox a vstúpil do bytu.
Model, cez ktorý sa pozeráme na svet je zjednodušením, oklieštenou interpretáciou. Seba vnímam prevažne ako abstrakciu, a napriek prítomnej komplexnosti, nesmierne redukovanú. Po telesnej stránke si existenciu uvedomujem najmä ako napätie svalov, cez kontakt kože s okolím, no bežne nevenujem pozornosť ani dýchaniu alebo tlkotu srdca, a o neustálom prenose elektrických signálov medzi neurónmi vôbec netuším. Čísla, symboly a jazyk považujem za oveľa hmatateľnejšie a konkrétnejšie, než spôsob akým funguje môj vlastný mozog, zásluhou ktorého sa toto všetko deje.
Múdry človek raz povedal, konkrétne tento múdry človek niesol meno John Wheeler, že najväčšou limitáciou kozmológie je samotný kozmológ. Obdobne to platí aj pre zvyšnú časť ľudského poznania. S posúvaním hraníc priamo súvisí uvedomenie si týchto hraníc.
Príliš veľké množstvo myšlienok nás môže zabarikádovať vo svete našich predstáv. Sledovanie kohokoľvek na sociálnych sieťach môže byť obohacujúcejšie ako stretnutie s danou osobou, a „likes“ sú pre ego stráviteľnejšie, než bezprostredný kompliment od blízkeho človeka.
„Daydreaming“ môže mať pozitívny vplyv na život, no dlhodobý pobyt vo vlastnej hlave dokáže spôsobiť odtrhnutie sa od reality. Paláce vedomia sa môžu ľahko stať väzením, pokiaľ nás paralyzujú v nečinnosti. Môžem mrhať dňami čakaním na správny okamih, ktorý nikdy nepríde. V takých momentoch je riešením spraviť doslova hocičo, pokiaľ „hocičo“ pôsobí menej deštruktívne, než myšlienky smerujúce k apatii.
Avšak, akékoľvek abstrakcie, modely, koncepty a konštrukty zostávajú nesmierne dôležité, či už pre existenciu civilizácie, no tiež pre osobné ciele príjemnejšieho a pohodlnejšieho života. Pravdepodobne vďaka nim osídlime aj iné planéty, a možno sa vyhneme takmer istej smrti na tej vlastnej. Stále si však pripomínam dvojitú povahu „reality“, v ktorej existujem.
Miešam správny pomer medzi pudovými povelmi svojho opičieho mozgu a neustále prepočítavanými inštrukciami vstavaného operačného systému. Občas je lepšie nechať všetko plynúť, neotravovať sa každodennosťou a spraviť len pár strategických rozhodnutí, no inokedy je zas dôležité prepadnúť disciplíne a denne za sebou nechávať dlhočizný, ale odškrtaný, to do list. Experimentujem s dualitou sveta, dokým mám pocit, že môj model nie je v súlade s realitou ako ju vnímam.
Nakoniec, aj každú z týchto myšlienok otáčam z nespočetného množstva strán, a zdroje sebakritiky nedokážem vyčerpať. Prepisujem a presúvam slová, s cieľom vystihnúť ideu. A viem, že nad každou vetou dokážem stráviť týždne, pričom si uvedomujem, že čokoľvek čo napíšem nie je presnou interpretáciou toho, čo nesiem v sebe. A nikdy nebude. Nakoniec radšej v jednej chvíli uložím text a stlačím „Send“.
— Jakub @otcns
|
